Vôbec ma nenapadá ako začať tento článok, iba viem presne o čom bude. Niekedy sú veci, ktoré chceme na začiatku veľmi ťažké. Tieto slová budú skôr blízke tým, ktorý poznajú aké to je sa zmieriť s niečím, čo bude trvať do konca života. Rozprávam tu o chorobách. Od cukrovky po rakovinu. Každý si povie, že čo tam po takej cukrovke to je v pohode. Ja si to nemyslím. Cukrovka je síce bežná, ale to neznamená, že nie je nebezpečná. To isté aj všetky ostatné choroby. Ten z vás, ktorý trpíte nejakou takou chorobou viete čo je to pocit viny, pocit strachu, pocit bezmocnosti.
Ak ste sa to dozvedeli tak to až také zlé nebolo. V ten moment ste asi na to nemysleli. Mysleli ste len na to, ako pôjdete domov. Po čase to však začne byť horšie a horšie. Spytujete sa prečo práve vy, prečo sa to stalo vám, veď ste nič zlé nespravili. Potom vás napadajú myšlienky, že ste len príťažou pre všetkých vo vašom okolí, jak pre kamarátov tak hlavne pre rodinu. Hovoríte si, že to je vaša vina, že oni trpia. Chcete im pomôcť ale sami tú pomoc potrebujete. Začnete sa viniť, že rodičia majú s vami toľko problémov, chodenie po doktoroch, lieky atď. Po týchto myšlienkach nastanú ešte horšie myšlienky a to na tému smrť. Hlavne teda ak ste sami doma alebo počúvate depresívnu hudbu alebo nemôžte večer zaspať. Si len príťažou pre tento svet, bez vás by všetkým bolo lepšie, nemali by problémy a starosti a ani vy by ste sa netrápili. Hovoríte si že váš život je o ničom, že to bude stále rovnaké, nič sa nezlepší, môže sa to akurát tak zhoršiť a začnú väčšie problémy. My, ktorí sme tým prešli, vieme aké je to zlé pre našu psychiku. Ale nie len pre našu, pre všetkých. Musíte veriť, že rodičoch to trápi ešte viac, vidieť vás takto skľúčených. Sú to najhoršie myšlienkové pochody aké ma kedy napadali. Dobre tak priznám sa, bolo aj horšie. Už som sa dokonca neraz chcela zabiť. Bolo to síce dávno, myslím, že pred nejakými 4-5 rokmi. Bolo to pre mňa ťažké, ten nátlak, pochopiť to všetko a zmieriť sa s tým. Každý si povie, čo je na tom také ťažké, jednoducho s tým tí chorí musia žiť. Ale kebyže to zažijú asi by to vrátili späť. Je jedno či je to cukrovka alebo vážnejšie ochorenie, stále sa s ním dá ťažko zmieriť. Jedno som sa popri mojom „zmierení sa s chorobou“ naučila. Nikto vám nepomôže, iba vy sami. JEDINE VY SAMI ! Psychika človeka je najsilnejší liek ale aj choroba. Ak je človek silný mysľou je aj telom. Ak je však slabý tak sa na neho nalepia len tie zlé veci.
Preto moje posledné slová v tomto článku patria tým, ktorý sa ešte nedokázali zmieriť čo sa stalo v ich živote. VERTE ! Verte v lepší zajtrajšok, v lepšiu budúcnosť. Verte v seba. Prečo ? Lebo vy sami si tvoríte svoj svet. Vlastnými myšlienkami a vlastnými skutkami. Mne to pomohlo. Začala som veriť v seba. Neobracala som sa ani na Boha, ani na rodinu iba na seba. Lebo iba ja viem zmeniť svoje myslenie a tým svoj život. Ja som to dokázala a teraz som najšťastnejšie dievča na svete. Lebo sa tak cítim, lebo v to verím. Verte tiež :-)
PS : Stále pevne verím, že sa raz stane zázrak a nebudem chodiť na infúzie do konca života. Presne tak ako verím, že sa nájde liek na všetky ostatné choroby aby nikto na svete netrpel.