Ahojte. Moje meno je Martina. Som obyčajné 17násť ročné dievča a žijem na východe Slovenska v meste Spišská Nová Ves. Chodím na strednú školu, ako každý normálny človek, ktorý má 17. Lenže s tým rozdielom, že troška viac vymeškávam školu. Nie kvôli tomu že by som chodila poza, to ani náhodou. Mňa škola baví. Rada chodím do školy, mám rada učiteľov a rada sa aj učím. Áno, to čo čítate je pravda. Som jedna z mála ľudí, ktorí sa radi učia. Poďme radšej na začiatok.
Určite Vás nebude zaujímať ako som vyrastala a tak. Preto rovno preskočím kapitolu a začnem mojim 11 rokom. Kedy sa mi celý život otočil chrbtom. Začala som byť často chorá. Liečila som sa aj 2 či 3 týždne. Doktorka nevedela prečo som tak často chorá. Stále som brala len antibiotiká (najhoršie čo existuje). Potom som začala chodiť ku alergologičke, či náhodou nemám nejakú alergiu alebo čo. Alergologička mala však podozrenie že mám oslabenú imunitu. Preto ma poslali do Bratislavy na Kramáre. Bolo to niečo hrozné. Vtedy som už mala 12 rokov. Ja som bola tak ustráchané a uzavreté dievča. Zrazu sa ocitnete v nemocnici s cudzími ľuďmi. Pre mňa to bolo dosť zlé. Bála som sa ako nikdy. Robili mi tam rôzne testy. Našťastie vždy poobede prišli ku mne rodičia. Na izbe som bola s jedným dievčaťom menom Lucka. Lucka bola staršia než ja mala 17. No bola strašne zlatá. Plietla vtedy náramky a jeden mi darovala a mám ho doteraz. Potom prišli na to, že moje telo nevytvára protilátky. To znamená že som nemala imunitu a nemala som sa ako brániť pred chorobami. Prvý krát som tam dostala infúziu. Strašne som sa toho bála. Najskôr to bolo v pohode. Po asi hodine sa mi ako keby zcvrklo hrdlo, nemohla som dýchať ani hovoriť. Lucka rýchlo volala sestričku, no tá len povedala, že si nemám vymýšľať a odišla. Asi jej nevadilo, že sa tam dusím. Šak v pohode ako. Potom prišla iná sestrička (jediná normálna čo tam bola) a pozastavila mi tú infúziu. Bola som jej vďačná, uľavilo sa mi a mohla som už lepšie dýchať. Povedala som sestričke, že to je moja prvá infúzia. Ona povedala, že to môže byť šok z niečoho nového. Moje telo muselo prijať cudziu krv. Potom mi to pomaly spustila a dala mi niečo na spanie. Na mňa to však nezabralo. (Asi som voči liekom na spanie imúnna). Tak sme s Luckou hrali karty, ehmm do rána :D V nemocnici som bola asi týždeň a pol. Keď som mala odchádzať, doktor si nás zavolal do jeho ambulancie a začal hovoriť o tom čo mi je. Povedal, že moja choroba sa volá imunodeficiencia. Vysvetlil nám že musím chodiť každý mesiac na infúzie ak chcem žiť. Ak by som to nebrala tak sa dožijem 25-30 rokov. Viete si to predstaviť ? Ak by Vám to povedal doktor, že ak nebudete chodiť na infúzie umriete ? Pre mňa to bolo hrozné, ale horšie to bolo pre mojich rodičov. Páni, píšem a plačem. Prišli sme domov z Bratislavy. A ako doktor kázal, chodili sme každý mesiac na tie infúzie. Lenže tie infúzie mi spôsobovali muká. Nie len že mám fóbiu z ihiel, ale dostávala som pri infúzii aj vedľajšie účinky. Všetky, ktoré sú napísané na tom papieri. To je napríklad, bolesť hlavy ale neskutočná bolesť, teploty, zimnicu, triašku, zvracala som. A tak to bolo každý mesiac. Potom som to už nezvládala psychicky. Bola som viac uzavretá, bála som sa ľudí, nechodila som vonku. Bolo to so mnou hrozné. Ešte som nosila aj okuliare, brat sa mi stále vysmieval, že som okuliarnička a že som slepá a neviem čo ešte. Mňa to ranilo, pretože som mala už tak slabé sebavedomie a on mi ho ničil ešte viac. V škole som nebola obľúbená vôbec. Ľudia so mnou hovorili len vtedy ak chceli opísať úlohu alebo chceli niečo jesť. Tak to šlo asi rok a pol. No potom sa mamka rozhodla, že skúsime inú metódu. Substitučnú liečbu (čo je vlastne že si budem pichať do brucha). Tak a to bola asi najväčšia chyba. Prišli sme do Bratislavy na Kramáre, kde sme museli byť týždeň, aby nás naučili ako sa má čo robiť. No tak sme najskôr trénovali, ja aj moja mamka, ako správne držať ihlu, pod akým uhlom ju treba pichnúť aby to nebolelo a aby sa ihla nevyšmykla. Potom sme trénovali aj ako správne natiahnuť do striekačky ten liek, proste všetko. Prišli posledné 2 dni, Doktor povedal, že je čas aby sme si to vyskúšali na ostro. Ja som si teda vydezinfikovala brucho, natiahla som si roztok do striekačky, pripojila som to na pumpu. Potom prišlo to najhoršie. Zobrala som si ihlu a pomaly som sa približovala k svojmu bruchu. Strašne som sa bála veď som mala vtedy 13 rokov. A sama sebe niečo také robiť. Pokúšala som sa to odďaľovať ako to len šlo. Pýtala som sa či idem pod dobrým uhlom, či mám ísť bližšie alebo ďalej od pupka a rôzne iné otázky. Nakoniec som povedala, celá roztrasená so slzami v očiach a v šoku, že to nedokážem. Tak doktor kázal mamke aby si to skúsila. Snažila som sa byť v pohode, no ja s mojím strachom z ihiel, to bol jednoducho boj sama so sebou. Mamke sa potom nejako podarilo mi ihlu pichnúť správne hneď na prvý krát. Trocha som to predychávala, bolelo to len trocha. Doktor mi musel ale aj tak dať niečo na upokojenie. Potom som si sama pripevnila ihlu s lepkou. Asi po 15 minútach som sa ukľudnila. Prišla tá najhoršia časť. Zapli sme pumpu. Zo začiatku som nič necítila ale po asi 10 minútach ma to začalo hrozne štípať, ako keby mi liali chilli do otvorenej rany. Doteraz si spomínam na tú ukrutnú bolesť. Nikomu to neprajem. Viem, že je veľa cukrovkárov a pichajú si inzulín. No ale toto sa nedá porovnávať s inzulínom. Toto bola lepkavá kvapalina a tieklo mi to hodinu. Hodinu jedno a hodinu druhé. Musela som mať 2 kvôli veku a váhe. Tak som potláčala bolesť v sebe aby som mamke nespravila hanbu a nejako som to prežila. Vytiahnutie ihly bola moja práca (: toho som sa nebála. Jednoducho som si vybrala ihlu, utrela brucho a hotovo. Ostala mi tam vždy taká ako keby špongia. Ja som to tak volala. Vyzeralo to úplne ako špongia. Bolelo to na dotyk. Asi po nejakých 3 hodinách mi tá špongia zmizla, lebo sa ten roztok vstrebal do tela. Na ďalší deň som sa zase pokúsila si sama pichnúť ihlu, ale zase sa nepodarilo. Tak sme sa dohodli, že kým nenaberiem odvahu tak to bude mamkina robota. Takže zase 15 minútové stresy :D a potláčanie bolesti v sebe. Potom povedali že sme pripravené, dali nám pumpu a dovidenia. Doma sme si kúpili už len zásoby ihiel, striekačiek, lepiek a hadičiek. Lieky nám chodili ku mojej doktorke. Každú sobotu a nedeľu mali susedia asi radosť. Doma som sa nehanbila pustiť zo seba pocity, ako to bolelo a štípalo. Vždy som popri tom pozerala The Vampire Diares. Ale mala som z toho akurát tak veľké nič. Pretože sa nedalo sústrediť na nič iné, len na tú bolesť. Kúsala som si do pery, do vankúša, do jedla ale nič. Jednoducho stále to štípalo. Celé prázdniny to tak šlo. Mamka už mala aj nervy, pretože som vždy vystrájala keď mi šla pichnúť ihlu. Asi pol hodinu som to naťahovala :D Ale tak vedela že sa bojím a ja viem, ani jej to nebolo príjemné. Pichať vlastnému decku ihlu do brucha a spôsobovať mu bolesť je pre rodiča peklo. Bolo mi jej ľúto. Vinila som sa za to, že ona tak trpí kvôli mne. Myslela som si že kebyže tu nie som tak majú kľudný život bez starostí. Že ja som ich starosť, ktorá ich zaťažuje. Po letných prázdninách som v škole nič nehovorila. Jednoducho, ako keby som onemela. Nemala som chuť sa s nikým rozprávať. Keď som šla odpovedať tak to boli moje jediné slová v škole. Iba som ticho počúvala, ako sa moje spolužiačky bavia, čo budú v piatok piť, že sa tešia na víkend. No a ja som si v duchu len priala aby bol pondelok. Víkend bol pre mňa peklom. Oni sa tešili, ja som plakala. V piatok som prišla domov, celá sklesnutá, že sa skončil týždeň. Že ma čaká zase tá bolesť a strach, ktorý som ešte doteraz neprekonala. Ja som bola na tom strašne zle po psychickej stránke. Utiahla som sa ešte viac do seba, čo teraz sa čudujem, že sa to ešte viac dalo. Ledva so niečo povedala rodičom. Proste to bolo zlé. Výhodou bolo len domáce prostredie a žiadne vedľajšie účinky po podaní. Jedine z čoho som bola šťastná v tú dobu bol jeden splnený sen. To že som mala svojho psíka, ktorého mi mimochodom kúpili, aby som sa aspoň s ním "rozprávala". On mi robil radosť denno denne (: :3 Moja láska, moje malé šteniatko Timi. Kto má psíka, tak ten vie, aký je to pocit, keď prídete zo školy a on sa tak teší ako keby vás nevidel rok. (: Bol stále so mnou, v tých najťažších chvíľach môjho života. Vždy ležal pri mne, keď mi tiekla do brucha tá látka. Bol tam vždy. Mohla som sa na neho spoľahnúť. Jedného dňa za mnou mamka prišla a spýtala sa či to chcem stopnúť. Ja som len na ňu pozrela že čo ? Povedala, že som fakt na tom psychicky zle a že ma nechce vidieť takto. Ja som samozrejme súhlasila, aj keď som vedela aké by to malo riziká. Tak sme sa rozhodli že to tak bude lepšie, nie najlepšie, ale len lepšie ak to stopneme. Stalo sa. Doteraz máme doma ihly, lepky, dezinfekčný a striekačky doma odložené v krabici. Niekedy si ich všimnem a vtisnú sa mi hneď slzy do očí. Tak to som mala nejako 15 rokov. Rok som prežívala "šťastné obdobie" Žiadne nemocnice, žiadne ihly, striekačky, doktori. Nastúpila som na strednú, tam som sa bála kolektívu, že ma nepríjmu. No nejako som sa osmelila. Našla som si tam najlepšiu ale že najlepšiu kamošku Simu. Za ten rok, som odhodila okuliare, čo mi pripomínali tie bolestivé časy. Vymanila som ich za šošovky, ktoré fakt vrele odporúčam :D ale o tom potom :D Zmenila som si farbu vlasov. Našla som si prvého frajera. Áno v 15tich som mala prvého frajera. Dobre čítate. Jednoducho super (: Potom prišla 16stka. Ževraj najkrajší vek, pre mňa sa stal skoro osudným. Niekedy koncom školy. Bol to máj. Dostala som 40tky teploty, nie a nie ísť nižšie. Tak to bolo asi týždeň. Potom to prešlo. Šla som do školy. V škole som dostala mega horúčku. Pamätám, že som sa tam rozplakala na hodine. Pán učiteľ ma tam ukľudňoval, že mám volať rodičom. Lenže ja som nechcela lebo viem že by ma zobrali do nemocnice. Nejako som to pretrpela a doteraz nechápem ako som došla domov. Od školy to mám asi 30 minút pešo. Takže s vysokou teplotou som šla 30 minút domov. Doma som sa nezmohla ani na to aby som si zohriala jesť. Ľahla som si do obývačky a tam som bola nehybne až kým neprišiel ocko. Ten mi dal čaj a tabletku. Volal mamke a ona povedala že ideme do nemocnice. To slovo vo mne vyvolalo strach. Strach viedol k panike a panika viedla k slzám. Ocko ma zbalil, mamka prišla o pol 11 z roboty a šli sme do nemocnice. Tam mi teda niečo pichli. Dali ma na jisku. Zaspala som. Zobudila som sa už s infúziou v ruke. Tak mi povedali že mám silný zápal pľúc. Videla som rontgen. Bola som v šoku. Ja a zápal pľúc ? Ako to je možné ? A potom som si spomenula. Je to pomsta za to, že som prestala s liečbou ? V nemocnici som premýšľala stále nad týmito otázkami. Ako a prečo ja ? To život chce aby som len trpela ? Prečo ma nenechá v kľude žiť bez nemocnice ? Veď nerobím nič zlé, nefajčím, nepijem, nehreším, tak prečo je to tak ako to je ? Jop, otázky zúfalstva. Totálne na dne. Bola som tam 4 dni stále na jiske, no nič nepomáhalo. Zápal sa šíril ďalej. Lieky nezaberali a museli mi dať silnejšie lieky. Potom mi podali Oktagam. Liek podobný Kiovigu - infúzia ktorú som brala hneď na začiatku - Bála som sa ale bola som si vedomá, že ak mi to nedajú tak to bude zlé. Mali pravdu. Veď mi odumierali pľúca. Kebyže mi nedajú ten Oktagam tak už by som tu asi fakt nebola. Zachránilo mi to život. Síce mi to zabralo tak, že som dostala všetky vedľajšie účinky behom 5 minút, to jest., zvracanie, teplota, bolesť hlavy, triaška, zimnica a plus ešte ďalšie a to je že som oslepla na 20 minút a necítila som si pravú nohu. Zvláštne že si to pamätám. Lebo viem že som tam akurát začala kričať po sestričkách nepekné veci, potom že som chcela aby zavolali mamku ale že ona je v práci, potom že nech zavolajú ockovi, ale že by zhavaroval kebyže vie čo mi je. Toto všetko som kričala. Potom si pamätám, že mi zase niečo pichli na upokojenie. To asi aj zabralo. Vnímala som sestričku a tak som jej povedala, že mi treba dať dole šošovky. Tak mi trocha asistovala. Potom si nepamätám nič. Len to ako som sa ráno zobudila s obviazanou rukou a modrinami na nohách. Fakt doteraz neviem čo sa dialo. A asi nikdy vedieť nebudem. Moja spolubývajúca mi len povedala, že som blúznila o tom že v lampách sú škriatkovia :D a že som ju stále zdravila. Škoda, že si to nepamätám. :D Potom mi začalo byť lepšie, spomenula som si, že som kričala tie nepekné slová po sestričkách a doktorkách, tak som sa im tam pol dňa ospravedlňovala :D (: Povedali, že to nevadí, ze to bol len postraumatický šok. Ale ja som sa stále hanbila a mrzelo ma to. Po 7 dňoch na jiske ma dali na izbu. Rodičia mi zapltaili nadštandart. Škoda, že jedlo nadštandartné nebolo. Skoro nič som tam nejedla a stále som blúznila, že chcem krupicu. Mala som tam každý deň návštevu, necítila som sa tak sama. Bola tam telka, mala som notebook. Internet tam bol na hovno ale dalo sa :D Robila som si tam diskotéku. Nejako v predposledný deň môjho pobytu v All inclusive nemocnici v SNV mi sesternica doniesla obedár plný krupicy. :3 Viete si predstaviť jak som to doslova zožrala ? :D V posledný deň som šla znova na rontgen a vyzeralo to o dosť lepšie. Tak ma pustli domov. Bola som šťastná, zbalená od rána :D Len som čakala kedy prídu rodičia.Moja mamka mi potom povedala, že som mala šťastie a ušla som hrobárovi z pod lopaty. Ja som sa len divila. Mala pravdu, tak ako aj doktorky. Nemocnica mi ale pomohla pochopiť všetko. Môj život. Život rodičov. Proste všetko čo sa deje okolo mňa. Veľa som rozmýšľala, keďže ten net tam stál za hovno. Prišla som na to, že by som mala byť vďačná za každý deň, za každú hodinu a za každú minútu v mojom živote. Lebo nikdy neviete kedy môžte odísť. Preto žijem naplno, preto si robím to čo chcem, to čo ma baví, to čo ma napĺňa. Kebyže prežijete to čo ja, pochopíte to všetko. Ale neprajem to nikomu, vážne nikomu, ani tomu najväčšiemu podliakovi. Odkedy som opustila nemocnicu, každý mesiac poctivo chodím na infúzie. Už som tam jak doma :D Prídem tam sestričky už natešené, že som im prišla povedať čo nové, aký film si môžu pozrieť. Púšťam im tam pesničky a radím ako sa starať o vlasy :D Pretože vždy obdivujú aké mám jemné a hebké vlasy. :D Mám tam notebook, pustím si Expl0ve videá a celý deň od pol 8 do pol 3 som tam. (: Zvládam to, hlavne kvôli tým videám od Expla (: Ak pozerám iné videá sústreďujem sa na infúziu, ale ak sú to videá od neho tak proste nič. Ticho pozerám a napchávam sa chypsami a gumennými cukríkmi :D (: Beriem to už dobre. Ak by som s tým prestala tak, tak by som v 30tke zomrela. Ľudia bez imunity nemôžu jednoducho žiť. (: Preto som rada, že som stále tu s vami a teším sa s každej maličkosti, ktorá sa mi udeje. (:
Určite Vás nebude zaujímať ako som vyrastala a tak. Preto rovno preskočím kapitolu a začnem mojim 11 rokom. Kedy sa mi celý život otočil chrbtom. Začala som byť často chorá. Liečila som sa aj 2 či 3 týždne. Doktorka nevedela prečo som tak často chorá. Stále som brala len antibiotiká (najhoršie čo existuje). Potom som začala chodiť ku alergologičke, či náhodou nemám nejakú alergiu alebo čo. Alergologička mala však podozrenie že mám oslabenú imunitu. Preto ma poslali do Bratislavy na Kramáre. Bolo to niečo hrozné. Vtedy som už mala 12 rokov. Ja som bola tak ustráchané a uzavreté dievča. Zrazu sa ocitnete v nemocnici s cudzími ľuďmi. Pre mňa to bolo dosť zlé. Bála som sa ako nikdy. Robili mi tam rôzne testy. Našťastie vždy poobede prišli ku mne rodičia. Na izbe som bola s jedným dievčaťom menom Lucka. Lucka bola staršia než ja mala 17. No bola strašne zlatá. Plietla vtedy náramky a jeden mi darovala a mám ho doteraz. Potom prišli na to, že moje telo nevytvára protilátky. To znamená že som nemala imunitu a nemala som sa ako brániť pred chorobami. Prvý krát som tam dostala infúziu. Strašne som sa toho bála. Najskôr to bolo v pohode. Po asi hodine sa mi ako keby zcvrklo hrdlo, nemohla som dýchať ani hovoriť. Lucka rýchlo volala sestričku, no tá len povedala, že si nemám vymýšľať a odišla. Asi jej nevadilo, že sa tam dusím. Šak v pohode ako. Potom prišla iná sestrička (jediná normálna čo tam bola) a pozastavila mi tú infúziu. Bola som jej vďačná, uľavilo sa mi a mohla som už lepšie dýchať. Povedala som sestričke, že to je moja prvá infúzia. Ona povedala, že to môže byť šok z niečoho nového. Moje telo muselo prijať cudziu krv. Potom mi to pomaly spustila a dala mi niečo na spanie. Na mňa to však nezabralo. (Asi som voči liekom na spanie imúnna). Tak sme s Luckou hrali karty, ehmm do rána :D V nemocnici som bola asi týždeň a pol. Keď som mala odchádzať, doktor si nás zavolal do jeho ambulancie a začal hovoriť o tom čo mi je. Povedal, že moja choroba sa volá imunodeficiencia. Vysvetlil nám že musím chodiť každý mesiac na infúzie ak chcem žiť. Ak by som to nebrala tak sa dožijem 25-30 rokov. Viete si to predstaviť ? Ak by Vám to povedal doktor, že ak nebudete chodiť na infúzie umriete ? Pre mňa to bolo hrozné, ale horšie to bolo pre mojich rodičov. Páni, píšem a plačem. Prišli sme domov z Bratislavy. A ako doktor kázal, chodili sme každý mesiac na tie infúzie. Lenže tie infúzie mi spôsobovali muká. Nie len že mám fóbiu z ihiel, ale dostávala som pri infúzii aj vedľajšie účinky. Všetky, ktoré sú napísané na tom papieri. To je napríklad, bolesť hlavy ale neskutočná bolesť, teploty, zimnicu, triašku, zvracala som. A tak to bolo každý mesiac. Potom som to už nezvládala psychicky. Bola som viac uzavretá, bála som sa ľudí, nechodila som vonku. Bolo to so mnou hrozné. Ešte som nosila aj okuliare, brat sa mi stále vysmieval, že som okuliarnička a že som slepá a neviem čo ešte. Mňa to ranilo, pretože som mala už tak slabé sebavedomie a on mi ho ničil ešte viac. V škole som nebola obľúbená vôbec. Ľudia so mnou hovorili len vtedy ak chceli opísať úlohu alebo chceli niečo jesť. Tak to šlo asi rok a pol. No potom sa mamka rozhodla, že skúsime inú metódu. Substitučnú liečbu (čo je vlastne že si budem pichať do brucha). Tak a to bola asi najväčšia chyba. Prišli sme do Bratislavy na Kramáre, kde sme museli byť týždeň, aby nás naučili ako sa má čo robiť. No tak sme najskôr trénovali, ja aj moja mamka, ako správne držať ihlu, pod akým uhlom ju treba pichnúť aby to nebolelo a aby sa ihla nevyšmykla. Potom sme trénovali aj ako správne natiahnuť do striekačky ten liek, proste všetko. Prišli posledné 2 dni, Doktor povedal, že je čas aby sme si to vyskúšali na ostro. Ja som si teda vydezinfikovala brucho, natiahla som si roztok do striekačky, pripojila som to na pumpu. Potom prišlo to najhoršie. Zobrala som si ihlu a pomaly som sa približovala k svojmu bruchu. Strašne som sa bála veď som mala vtedy 13 rokov. A sama sebe niečo také robiť. Pokúšala som sa to odďaľovať ako to len šlo. Pýtala som sa či idem pod dobrým uhlom, či mám ísť bližšie alebo ďalej od pupka a rôzne iné otázky. Nakoniec som povedala, celá roztrasená so slzami v očiach a v šoku, že to nedokážem. Tak doktor kázal mamke aby si to skúsila. Snažila som sa byť v pohode, no ja s mojím strachom z ihiel, to bol jednoducho boj sama so sebou. Mamke sa potom nejako podarilo mi ihlu pichnúť správne hneď na prvý krát. Trocha som to predychávala, bolelo to len trocha. Doktor mi musel ale aj tak dať niečo na upokojenie. Potom som si sama pripevnila ihlu s lepkou. Asi po 15 minútach som sa ukľudnila. Prišla tá najhoršia časť. Zapli sme pumpu. Zo začiatku som nič necítila ale po asi 10 minútach ma to začalo hrozne štípať, ako keby mi liali chilli do otvorenej rany. Doteraz si spomínam na tú ukrutnú bolesť. Nikomu to neprajem. Viem, že je veľa cukrovkárov a pichajú si inzulín. No ale toto sa nedá porovnávať s inzulínom. Toto bola lepkavá kvapalina a tieklo mi to hodinu. Hodinu jedno a hodinu druhé. Musela som mať 2 kvôli veku a váhe. Tak som potláčala bolesť v sebe aby som mamke nespravila hanbu a nejako som to prežila. Vytiahnutie ihly bola moja práca (: toho som sa nebála. Jednoducho som si vybrala ihlu, utrela brucho a hotovo. Ostala mi tam vždy taká ako keby špongia. Ja som to tak volala. Vyzeralo to úplne ako špongia. Bolelo to na dotyk. Asi po nejakých 3 hodinách mi tá špongia zmizla, lebo sa ten roztok vstrebal do tela. Na ďalší deň som sa zase pokúsila si sama pichnúť ihlu, ale zase sa nepodarilo. Tak sme sa dohodli, že kým nenaberiem odvahu tak to bude mamkina robota. Takže zase 15 minútové stresy :D a potláčanie bolesti v sebe. Potom povedali že sme pripravené, dali nám pumpu a dovidenia. Doma sme si kúpili už len zásoby ihiel, striekačiek, lepiek a hadičiek. Lieky nám chodili ku mojej doktorke. Každú sobotu a nedeľu mali susedia asi radosť. Doma som sa nehanbila pustiť zo seba pocity, ako to bolelo a štípalo. Vždy som popri tom pozerala The Vampire Diares. Ale mala som z toho akurát tak veľké nič. Pretože sa nedalo sústrediť na nič iné, len na tú bolesť. Kúsala som si do pery, do vankúša, do jedla ale nič. Jednoducho stále to štípalo. Celé prázdniny to tak šlo. Mamka už mala aj nervy, pretože som vždy vystrájala keď mi šla pichnúť ihlu. Asi pol hodinu som to naťahovala :D Ale tak vedela že sa bojím a ja viem, ani jej to nebolo príjemné. Pichať vlastnému decku ihlu do brucha a spôsobovať mu bolesť je pre rodiča peklo. Bolo mi jej ľúto. Vinila som sa za to, že ona tak trpí kvôli mne. Myslela som si že kebyže tu nie som tak majú kľudný život bez starostí. Že ja som ich starosť, ktorá ich zaťažuje. Po letných prázdninách som v škole nič nehovorila. Jednoducho, ako keby som onemela. Nemala som chuť sa s nikým rozprávať. Keď som šla odpovedať tak to boli moje jediné slová v škole. Iba som ticho počúvala, ako sa moje spolužiačky bavia, čo budú v piatok piť, že sa tešia na víkend. No a ja som si v duchu len priala aby bol pondelok. Víkend bol pre mňa peklom. Oni sa tešili, ja som plakala. V piatok som prišla domov, celá sklesnutá, že sa skončil týždeň. Že ma čaká zase tá bolesť a strach, ktorý som ešte doteraz neprekonala. Ja som bola na tom strašne zle po psychickej stránke. Utiahla som sa ešte viac do seba, čo teraz sa čudujem, že sa to ešte viac dalo. Ledva so niečo povedala rodičom. Proste to bolo zlé. Výhodou bolo len domáce prostredie a žiadne vedľajšie účinky po podaní. Jedine z čoho som bola šťastná v tú dobu bol jeden splnený sen. To že som mala svojho psíka, ktorého mi mimochodom kúpili, aby som sa aspoň s ním "rozprávala". On mi robil radosť denno denne (: :3 Moja láska, moje malé šteniatko Timi. Kto má psíka, tak ten vie, aký je to pocit, keď prídete zo školy a on sa tak teší ako keby vás nevidel rok. (: Bol stále so mnou, v tých najťažších chvíľach môjho života. Vždy ležal pri mne, keď mi tiekla do brucha tá látka. Bol tam vždy. Mohla som sa na neho spoľahnúť. Jedného dňa za mnou mamka prišla a spýtala sa či to chcem stopnúť. Ja som len na ňu pozrela že čo ? Povedala, že som fakt na tom psychicky zle a že ma nechce vidieť takto. Ja som samozrejme súhlasila, aj keď som vedela aké by to malo riziká. Tak sme sa rozhodli že to tak bude lepšie, nie najlepšie, ale len lepšie ak to stopneme. Stalo sa. Doteraz máme doma ihly, lepky, dezinfekčný a striekačky doma odložené v krabici. Niekedy si ich všimnem a vtisnú sa mi hneď slzy do očí. Tak to som mala nejako 15 rokov. Rok som prežívala "šťastné obdobie" Žiadne nemocnice, žiadne ihly, striekačky, doktori. Nastúpila som na strednú, tam som sa bála kolektívu, že ma nepríjmu. No nejako som sa osmelila. Našla som si tam najlepšiu ale že najlepšiu kamošku Simu. Za ten rok, som odhodila okuliare, čo mi pripomínali tie bolestivé časy. Vymanila som ich za šošovky, ktoré fakt vrele odporúčam :D ale o tom potom :D Zmenila som si farbu vlasov. Našla som si prvého frajera. Áno v 15tich som mala prvého frajera. Dobre čítate. Jednoducho super (: Potom prišla 16stka. Ževraj najkrajší vek, pre mňa sa stal skoro osudným. Niekedy koncom školy. Bol to máj. Dostala som 40tky teploty, nie a nie ísť nižšie. Tak to bolo asi týždeň. Potom to prešlo. Šla som do školy. V škole som dostala mega horúčku. Pamätám, že som sa tam rozplakala na hodine. Pán učiteľ ma tam ukľudňoval, že mám volať rodičom. Lenže ja som nechcela lebo viem že by ma zobrali do nemocnice. Nejako som to pretrpela a doteraz nechápem ako som došla domov. Od školy to mám asi 30 minút pešo. Takže s vysokou teplotou som šla 30 minút domov. Doma som sa nezmohla ani na to aby som si zohriala jesť. Ľahla som si do obývačky a tam som bola nehybne až kým neprišiel ocko. Ten mi dal čaj a tabletku. Volal mamke a ona povedala že ideme do nemocnice. To slovo vo mne vyvolalo strach. Strach viedol k panike a panika viedla k slzám. Ocko ma zbalil, mamka prišla o pol 11 z roboty a šli sme do nemocnice. Tam mi teda niečo pichli. Dali ma na jisku. Zaspala som. Zobudila som sa už s infúziou v ruke. Tak mi povedali že mám silný zápal pľúc. Videla som rontgen. Bola som v šoku. Ja a zápal pľúc ? Ako to je možné ? A potom som si spomenula. Je to pomsta za to, že som prestala s liečbou ? V nemocnici som premýšľala stále nad týmito otázkami. Ako a prečo ja ? To život chce aby som len trpela ? Prečo ma nenechá v kľude žiť bez nemocnice ? Veď nerobím nič zlé, nefajčím, nepijem, nehreším, tak prečo je to tak ako to je ? Jop, otázky zúfalstva. Totálne na dne. Bola som tam 4 dni stále na jiske, no nič nepomáhalo. Zápal sa šíril ďalej. Lieky nezaberali a museli mi dať silnejšie lieky. Potom mi podali Oktagam. Liek podobný Kiovigu - infúzia ktorú som brala hneď na začiatku - Bála som sa ale bola som si vedomá, že ak mi to nedajú tak to bude zlé. Mali pravdu. Veď mi odumierali pľúca. Kebyže mi nedajú ten Oktagam tak už by som tu asi fakt nebola. Zachránilo mi to život. Síce mi to zabralo tak, že som dostala všetky vedľajšie účinky behom 5 minút, to jest., zvracanie, teplota, bolesť hlavy, triaška, zimnica a plus ešte ďalšie a to je že som oslepla na 20 minút a necítila som si pravú nohu. Zvláštne že si to pamätám. Lebo viem že som tam akurát začala kričať po sestričkách nepekné veci, potom že som chcela aby zavolali mamku ale že ona je v práci, potom že nech zavolajú ockovi, ale že by zhavaroval kebyže vie čo mi je. Toto všetko som kričala. Potom si pamätám, že mi zase niečo pichli na upokojenie. To asi aj zabralo. Vnímala som sestričku a tak som jej povedala, že mi treba dať dole šošovky. Tak mi trocha asistovala. Potom si nepamätám nič. Len to ako som sa ráno zobudila s obviazanou rukou a modrinami na nohách. Fakt doteraz neviem čo sa dialo. A asi nikdy vedieť nebudem. Moja spolubývajúca mi len povedala, že som blúznila o tom že v lampách sú škriatkovia :D a že som ju stále zdravila. Škoda, že si to nepamätám. :D Potom mi začalo byť lepšie, spomenula som si, že som kričala tie nepekné slová po sestričkách a doktorkách, tak som sa im tam pol dňa ospravedlňovala :D (: Povedali, že to nevadí, ze to bol len postraumatický šok. Ale ja som sa stále hanbila a mrzelo ma to. Po 7 dňoch na jiske ma dali na izbu. Rodičia mi zapltaili nadštandart. Škoda, že jedlo nadštandartné nebolo. Skoro nič som tam nejedla a stále som blúznila, že chcem krupicu. Mala som tam každý deň návštevu, necítila som sa tak sama. Bola tam telka, mala som notebook. Internet tam bol na hovno ale dalo sa :D Robila som si tam diskotéku. Nejako v predposledný deň môjho pobytu v All inclusive nemocnici v SNV mi sesternica doniesla obedár plný krupicy. :3 Viete si predstaviť jak som to doslova zožrala ? :D V posledný deň som šla znova na rontgen a vyzeralo to o dosť lepšie. Tak ma pustli domov. Bola som šťastná, zbalená od rána :D Len som čakala kedy prídu rodičia.Moja mamka mi potom povedala, že som mala šťastie a ušla som hrobárovi z pod lopaty. Ja som sa len divila. Mala pravdu, tak ako aj doktorky. Nemocnica mi ale pomohla pochopiť všetko. Môj život. Život rodičov. Proste všetko čo sa deje okolo mňa. Veľa som rozmýšľala, keďže ten net tam stál za hovno. Prišla som na to, že by som mala byť vďačná za každý deň, za každú hodinu a za každú minútu v mojom živote. Lebo nikdy neviete kedy môžte odísť. Preto žijem naplno, preto si robím to čo chcem, to čo ma baví, to čo ma napĺňa. Kebyže prežijete to čo ja, pochopíte to všetko. Ale neprajem to nikomu, vážne nikomu, ani tomu najväčšiemu podliakovi. Odkedy som opustila nemocnicu, každý mesiac poctivo chodím na infúzie. Už som tam jak doma :D Prídem tam sestričky už natešené, že som im prišla povedať čo nové, aký film si môžu pozrieť. Púšťam im tam pesničky a radím ako sa starať o vlasy :D Pretože vždy obdivujú aké mám jemné a hebké vlasy. :D Mám tam notebook, pustím si Expl0ve videá a celý deň od pol 8 do pol 3 som tam. (: Zvládam to, hlavne kvôli tým videám od Expla (: Ak pozerám iné videá sústreďujem sa na infúziu, ale ak sú to videá od neho tak proste nič. Ticho pozerám a napchávam sa chypsami a gumennými cukríkmi :D (: Beriem to už dobre. Ak by som s tým prestala tak, tak by som v 30tke zomrela. Ľudia bez imunity nemôžu jednoducho žiť. (: Preto som rada, že som stále tu s vami a teším sa s každej maličkosti, ktorá sa mi udeje. (: